Štúrovci – Wikipédia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Štúrovci boli hlavný prúd slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia nazvaný podľa najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra.

Formovali sa v 90. rokoch zo študentov evanjelického lýcea v Bratislave, ktorí sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej.

Od roku 1834 stál v rámci spoločnosti verne po boku Štúra Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža, s ktorými v Hlbokom uzákonil v roku 1843 štúrovskú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia^[1] (v roku 1844 vydal Hurban druhý ročník almanachu do literárneho života^[2], prvé literárne prejavy štúrovskej slovenčiny nachádzame napríklad (v tvorbe Janka Kráľa či Ján Francisciho^[3][4]).

Na legitimizovanie nového jazyka, štúrovci navštívili predstaviteľa generácie bernolákovcov, Ján Hollého, na Dobrej Vode 17. júla 1843. Táto udalosť sa do kolektívnej pamäti Slovákov zapísala ako púť k Jánovi Hollému so žiadosťou o požehnanie pre novú spisovnú slovenčinu, ktoré aj dostali (udalosť namaľoval Andrej Kováčik).^[5]

Štúrovci a post-štúrovci výrazne zasiahli do slovenskej literatúry prostredníctvom tvorby poézie (Janko Kráľ, Ján Francisci, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Samo Chalupka, Mikuláš Dohnány), prózy (Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak),^[2] cestopisov, drámy (Jonáš Záborský, Ján Palárik). Podieľali sa aj na zbieraní ľudovej slovesnosti (Ján Francisci^[6], Samuel Reuss, Pavol Dobšinský, Ján Rotarides).

Filozoficky boli ovplyvnení nemeckou klasickou filozofiou, predovšetkým filozofiou dejín Herdera a Hegla (Štúr, Hurban, Sládkovič), mesianizmom Schellinga a ruských a poľských mystikov (Hodža, Hroboň, Kellner-Hostinský), čiastočne francúzskou osvietenskou filozofiou (predovšetkým Ján Francisci, Štefan Marko Daxner). To viedlo neskôr k rozdeleniu na hegeliánov a anti-hegeliánov (mesianistov).^[7][8] Filozoficko-právne idey transformovali do štátoprávnych dokumentov ako Nitrianske žiadosti, Liptovské žiadosti, Žiadostí slovenského národa a v rámci post-štúrovských aktivít do Memoranda národa slovenského.

V duchu moderných európskych politických ideí štúrovci odmietali systém Svätej aliancie, feudalizmus, absolutizmus, privilégiá šľachty, maďarizáciu, požadovali suverenitu národa, zásadu ústavnosti a zastupiteľstva. V revolučnom roku 1848 spoločne vyhlásili Žiadosti slovenského národa (prvý kultúrno-politický akt Slovákov na celonárodnej úrovni^[2], ktorý má národné, demokratické a pokrokovo-liberálne, ako aj národno-hospodárske a tiež sociálne motívy^[9]; pri jeho iniciování, tvorbe a vyhlásení stáli Štúr, Hurban, Hodža, ale aj Francisci a Daxner^[2]).

Štúrovci tiež stáli pri založení prvej Slovenskej národnej rady a organizovali Slovenské povstanie, na ktorom sa podľa Š. S. Osuského zúčastnilo približne 30 tisíc mužov (15 tisíc vyzbrojených).^[2]

• Ľudovít Štúr
• Ján Kalinčiak
• Samo Chalupka
• Andrej Sládkovič
• Janko Kráľ
• Ján Botto
• Janko Matúška
• Michal Miloslav Hodža
• Jozef Miloslav Hurban
• August Horislav Škultéty
• Samo Tomášik
• Viliam Pauliny-Tóth
• Ján Francisci-Rimavský
• Samo Bohdan Hroboň
• Ján Rotarides

• Jakub Grajchman
• August Radislav Roy
• August Horislav Krčméry
• Ján Krasomil Gáber
• Rudolf Homola
• Ľudovít Jaroslav Šulek
• Samuel Dobroslav Štefanovič
• Peter Kellner-Hostinský

• Mladá Európa
• Slovenské národné obrodenie
• Romantizmus