Demokratická strana (USA) – Wikipédia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Demokratická strana
Základné informácie
Založenie	8. január 1828
Predseda	Ken Martin
Ideológie	Väčšina: liberalizmus[1] Frakcie: centrizmus[2] progresivizmus
Politické spektrum	stredoľavica[3][4]
Riadiaci orgán	Democratic National Committee
Líder v Senáte	Chuck Schumer
Líder v Snemovni rep.	Hakeem Jeffries
Ďalšie informácie
Mládežnícka organizácia	Young Democrats of America
Študentská organizácia	High School Democrats of America College Democrats of America
Ženská organizácia	National Federation of Democratic Women
Sídlo	430 South Capitol St. SE, Washington, D. C., USA
Farby	modrá
Web	democrats.org
Politický portál

Demokratická strana je jednou z dvoch hlavných súčasných politických strán v Spojených štátoch. Bola založená v 20. rokoch 19. storočia a od 50. rokov 19. storočia je jej hlavným politickým súperom Republikánska strana. Odvtedy tieto dve strany dominujú americkej politike.

Demokratická strana bola založená v roku 1828. Martin Van Buren, v tom čase senátor za štát New York, zohral hlavnú úlohu pri vytváraní koalície štátnych organizácií, ktoré vytvorili novú stranu ako prostriedok na pomoc k zvoleniu Andrewa Jacksona z Tennessee za prezidenta Spojených štátov. Demokratická strana sa často označuje za najstaršiu aktívnu politickú stranu na svete. Spočiatku podporovala expanzívnu prezidentskú moc, agrarizmus a geografický expanzionizmus, pričom bola proti národnej banke a vysokým clám. V období rokov 1860 až 1912 vyhrala prezidentské voľby len dvakrát,^{[pozn 1]} hoci v tomto období ešte dvakrát zvíťazila v ľudovom hlasovaní. Koncom 19. storočia naďalej vystupovala proti vysokým clám a viedla ostré vnútorné diskusie o zlatom štandarde. Na začiatku 20. storočia čiastočne (nie všetky frakcie) podporovala progresívne reformy a vystupovala proti imperializmu, pričom v rokoch 1912 a 1916 získal Biely dom Woodrow Wilson.

Od zvolenia Franklina D. Roosevelta za prezidenta v roku 1932 Demokratická strana presadzovala liberálnu platformu, ktorá zahŕňala podporu sociálneho zabezpečenia a poistenia v nezamestnanosti.^[5][6][7] Nový údel strane prilákal silnú podporu od nedávnych európskych prisťahovalcov, ale oslabil propodnikateľské krídlo strany.^[8][9][10] Od konca Rooseveltovej vlády až do 50. rokov sa menšina v južnom krídle strany spojila s konzervatívnymi republikánmi, aby spomalila a zastavila progresívne domáce reformy.^[11] Po ére progresívnej legislatívy Veľkej spoločnosti za vlády Lyndona B. Johnsona, ktorý v 60. rokoch 20. storočia často dokázal prekonať konzervatívnu koalíciu, sa základne strán posunuli, pričom južné štáty sa stali spoľahlivejšími republikánmi a severovýchodné štáty spoľahlivejšími demokratmi.^[12][13] Od 70. rokov sa odborová zložka v strane zmenšila^[14][15] a po prehre Jimmyho Cartera v roku 1980 sa americkí voliči posunuli konzervatívnejším smerom a zvolenie Billa Clintona znamenalo pre stranu posun smerom k tretej ceste, čím sa ekonomický postoj strany posunul k trhovej hospodárskej politike.^[16][17][18] Barack Obama dohliadal v roku 2010 na prijatie zákona o dostupnej zdravotnej starostlivosti. Počas jeho prezidentovania a vlády Joea Bidena strana prijala čoraz progresívnejší hospodársky program^[19][20] a ľavicovejšie názory na kultúrne a sociálne otázky.

V 21. storočí^[21] je strana najsilnejšia medzi mestskými voličmi,^[22][23] Afroameričanmi, americkými Židmi,^{[24][25][26][27]} odborármi, absolventmi vysokých škôl,^[28][29][30] ženami, ľuďmi LGBT+^[31] a slobodnými. V sociálnych otázkach sa zasadzuje za právo na interrupciu,^[32] volebné právo,^[33] práva LGBT,^[34] opatrenia v oblasti zmeny klímy^[35] a legalizáciu marihuany.^[36] V ekonomických otázkach strana podporuje reformu zdravotníctva, voľný obchod, platenú nemocenskú dovolenku a podporu odborov.^[37][38][39] V zahraničnej politike strana podporuje liberálny internacionalizmus, ako aj tvrdé postoje voči Číne a Rusku.^[40][41][42]

Predstavitelia Demokratickej strany často odvodzujú jej pôvod od Demokraticko-republikánskej strany, ktorú v roku 1792 založili Thomas Jefferson, James Madison a ďalší vplyvní odporcovia konzervatívnych federalistov. Táto strana zanikla skôr, ako bola zorganizovaná moderná Demokratická strana; Jeffersonova strana inšpirovala aj whigov a moderných republikánov. Historici tvrdia, že moderná Demokratická strana bola prvýkrát zorganizovaná koncom 20. rokov 19. storočia po zvolení Andrewa Jacksona, čím sa stala najstaršou aktívnou politickou stranou na svete. Vybudoval ju prevažne Martin Van Buren, ktorý zhromaždil široký káder politikov v každom štáte okolo vojnového hrdinu Andrewa Jacksona z Tennessee.

Od nominácie Williama Jenningsa Bryana v roku 1896 sa strana v hospodárskych otázkach vo všeobecnosti stavia na ľavicu od Republikánskej strany. Od roku 1948 boli demokrati liberálnejší v otázke občianskych práv, hoci konzervatívne frakcie v rámci Demokratickej strany, ktoré boli proti nim, pretrvávali na juhu až do 60. rokov 20. storočia. V oblasti zahraničnej politiky obe strany niekoľkokrát zmenili svoje postoje.

Demokratická strana sa vyvinula z Jeffersonovej republikánskej alebo Demokraticko-republikánskej strany, ktorú zorganizovali Jefferson a Madison ako opozíciu voči Federalistickej strane. Demokraticko-republikánska strana uprednostňovala republikanizmus, slabú federálnu vládu, práva štátov, agrárne záujmy (najmä južanských plantážnikov) a prísne dodržiavanie ústavy. Strana bola proti národnej banke a Veľkej Británii. Po vojne v roku 1812 federalisti prakticky zanikli a jedinou celoštátnou politickou stranou zostala Demokraticko-republikánska strana, ktorá mala tendenciu štiepiť sa podľa regionálnych hraníc. Éra vlády jednej strany v Spojených štátoch, známa ako éra dobrých pocitov, trvala od roku 1816 do roku 1828, keď sa prezidentom stal Andrew Jackson. Jackson a Martin Van Buren spolupracovali so spojencami v jednotlivých štátoch na vytvorení novej Demokratickej strany na celoštátnej báze. V 30. rokoch 19. storočia sa Whigovská strana spojila do hlavného súpera demokratov. Pred rokom 1860 Demokratická strana podporovala expanzívnu prezidentskú moc, záujmy otrokárskych štátov, agrarizmus a expanzionizmus, pričom bola proti národnej banke a vysokým clám.

Demokraticko-republikánska strana sa rozdelila v otázke výberu nástupcu prezidenta Jamesa Monroea. Frakcia, ktorá podporovala mnohé staré jeffersonovské zásady, vedená Andrewom Jacksonom a Martinom Van Burenom, sa stala modernou Demokratickou stranou.^[43] Historička Mary Beth Nortonová vysvetľuje premenu v roku 1828:

Jacksonovci verili, že vôľa ľudu nakoniec zvíťazila. Prostredníctvom štedro financovanej koalície štátnych strán, politických vodcov a vydavateľov novín ľudové hnutie zvolilo prezidenta. Demokrati sa stali prvou dobre organizovanou národnou stranou... a úzka stranícka organizácia sa stala charakteristickým znakom americkej politiky 19. storočia.

Za platformami vydávanými štátnymi a národnými stranami sa skrýval všeobecne zdieľaný politický pohľad, ktorý charakterizoval demokratov:

Demokrati predstavovali širokú škálu názorov, ale zdieľali základný záväzok voči Jeffersonovej koncepcii agrárnej spoločnosti. Centrálnu vládu považovali za nepriateľa individuálnej slobody. "Korupčná dohoda" z roku 1824 posilnila ich nedôveru voči politike Washingtonu. ... Jacksonovci sa obávali koncentrácie ekonomickej a politickej moci. Verili, že vládne zásahy do ekonomiky prospievajú záujmovým skupinám a vytvárajú korporatívne monopoly, ktoré zvýhodňujú bohatých. Snažili sa obnoviť nezávislosť jednotlivca - remeselníka a obyčajného farmára - tým, že ukončili federálnu podporu bánk a korporácií a obmedzili používanie papierovej meny, ktorej nedôverovali. Ich definícia správnej úlohy vlády bola skôr negatívna a Jacksonova politická moc sa zväčša prejavovala v negatívnych činoch. Uplatňoval právo veta častejšie ako všetci predchádzajúci prezidenti spolu. ... Jackson nezdieľal ani humanitárne obavy reformátorov. Nemal pochopenie pre amerických Indiánov a inicioval odsun Čerokíjov po Stezke sĺz.

Protichodné frakcie pod vedením Henryho Claya pomohli vytvoriť stranu Whigov. Demokratická strana mala malú, ale rozhodujúcu prevahu nad whigmi až do roku 1850, keď sa whigovia rozpadli v otázke otroctva. V roku 1854, rozhnevaní Kansas-Nebraským zákonom, opustili protiotrockí demokrati stranu a pridali sa k severným whigom, aby vytvorili Republikánsku stranu.

Vo voľbách v roku 1860, v ktorých získala prevahu Republikánska strana, sa demokrati rozdelili v otázke otroctva na severné a južné strany. Radikálni zástancovia otroctva Fire-Eaters viedli odchody na dvoch konventoch, keď delegáti nechceli prijať rezolúciu podporujúcu rozšírenie otroctva na územia, aj keď si to voliči týchto území neželali. Títo južanskí demokrati navrhli za prezidenta úradujúceho prootrockého viceprezidenta Johna C. Breckinridgea z Kentucky a za viceprezidenta generála Josepha Lanea z Oregonu. Severní demokrati navrhli za prezidenta senátora Stephena A. Douglasa z Illinois a za viceprezidenta bývalého guvernéra Georgie Herschela V. Johnsona. Toto štiepenie demokratov viedlo k víťazstvu republikánov a Abraham Lincoln bol zvolený za 16. prezidenta Spojených štátov.

Keď vypukla americká občianska vojna, severní demokrati sa rozdelili na vojnových a mierových demokratov. Konfederované štáty americké sa zámerne vyhýbali organizovaným politickým stranám. Väčšina vojnových demokratov sa vo voľbách v roku 1864 spojila s republikánskym prezidentom Abrahamom Lincolnom a Republikánskou stranou národnej únie, na ktorej kandidátke bol Andrew Johnson, aby prilákal spoludemokratov. Johnson nahradil Lincolna v roku 1865, ale zostal nezávislý od oboch strán.

Demokrati ťažili z odporu bielych južanov voči rekonštrukcii po vojne a z následného nepriateľstva voči Republikánskej strane. Po tom, ako v 70. rokoch 19. storočia vykupitelia ukončili Rekonštrukciu, a po často mimoriadne násilnom zbavovaní volebných práv Afroameričanov, ktoré viedli takí bieli nadradení demokratickí politici ako Benjamin Tillman z Južnej Karolíny v 80. a 90. rokoch 19. storočia, sa Juh, ktorý volil demokratov, stal známym ako "pevný Juh". Hoci republikáni vyhrali všetky prezidentské voľby okrem dvoch, demokrati zostali konkurencieschopní. V strane dominovali propodnikateľsky orientovaní bourbonskí demokrati na čele so Samuelom J. Tildenom a Groverom Clevelandom, ktorí zastupovali obchodné, bankové a železničné záujmy, boli proti imperializmu a zámorskej expanzii, bojovali za zlatý štandard, boli proti bimetalizmu a bojovali proti korupcii, vysokým daniam a clám. Cleveland bol zvolený za prezidenta v rokoch 1884 a 1892, pričom sa neuskutočnili žiadne ďalšie prezidentské voľby.

Agrárni demokrati, ktorí požadovali bezplatné striebro a vychádzali z myšlienok populistov, zvrhli v roku 1896 bourbonských demokratov a nominovali Williama Jenningsa Bryana na prezidenta (túto nomináciu demokrati zopakovali v rokoch 1900 a 1908). Bryan viedol energickú kampaň, v ktorej útočil na východné peňažné záujmy, ale prehral s republikánom Williamom McKinleym.

V roku 1910 prevzali demokrati kontrolu nad Snemovňou reprezentantov a Woodrow Wilson zvíťazil vo voľbách za prezidenta v rokoch 1912 (keď sa republikáni rozišli) a 1916. Wilson účinne viedol Kongres k tomu, aby novými progresívnymi zákonmi ukončil otázky ciel, peňazí a protimonopolných opatrení, ktoré dominovali politike 40 rokov. Nepodarilo sa mu dosiahnuť, aby Senát schválil Versaillskú zmluvu (ukončenie vojny s Nemeckom a vstup do Spoločnosti národov). Slabú stranu hlboko rozdelili otázky ako KKK a prohibícia v 20. rokoch 20. storočia. Organizovala však nových etnických voličov v severných mestách.

Po skončení prvej svetovej vojny a počas veľkej hospodárskej krízy Demokratická aj Republikánska strana do veľkej miery verili v americkú výnimočnosť oproti európskym monarchiám a štátnemu socializmu, ktoré existovali inde vo svete.

Veľká hospodárska kríza v roku 1929, ktorá sa začala za vlády republikánskeho prezidenta Herberta Hoovera a republikánskeho Kongresu, pripravila pôdu pre liberálnejšiu vládu, keďže demokrati od roku 1930 do roku 1994 takmer nepretržite kontrolovali Snemovňu reprezentantov, od roku 1930 44 zo 48 rokov Senát a do roku 1968 vyhrávali väčšinu prezidentských volieb. Franklin D. Roosevelt, zvolený za prezidenta v roku 1932, prišiel s federálnymi vládnymi programami nazvanými Nový údel. Liberalizmus Nového údelu znamenal reguláciu podnikania (najmä finančníctva a bankovníctva) a podporu odborových zväzov, ako aj federálne výdavky na pomoc nezamestnaným, pomoc farmárom v núdzi a realizáciu rozsiahlych projektov verejných prác. Znamenal začiatok amerického sociálneho štátu.^[44] Odporcovia, ktorí zdôrazňovali odpor voči odborom, podporu podnikania a nízke dane, si začali hovoriť "konzervatívci".

Až do 80. rokov 20. storočia bola Demokratická strana koalíciou dvoch strán rozdelených Mason-Dixonovou líniou: liberálnych demokratov na severe a kultúrne konzervatívnych voličov na juhu, ktorí síce profitovali z mnohých projektov verejných prác Nového údelu, ale boli proti zvyšovaniu iniciatív v oblasti občianskych práv, ktoré presadzovali liberáli zo severovýchodu. Táto polarizácia sa po Rooseveltovej smrti ešte viac prehĺbila. Južanskí demokrati tvorili kľúčovú časť dvojstraníckej konzervatívnej koalície v spojenectve s väčšinou republikánov zo Stredozápadu. Ekonomicky aktivistická filozofia Franklina D. Roosevelta, ktorá výrazne ovplyvnila americký liberalizmus, formovala väčšinu ekonomického programu strany po roku 1932. Od 30. rokov do polovice 60. rokov 20. storočia liberálna koalícia Novú údel zvyčajne kontrolovala prezidentský úrad, zatiaľ čo konzervatívna koalícia zvyčajne kontrolovala Kongres.

Demokraticko-republikánska strana sa v roku 1824 rozdelila na krátko existujúcu Národnú republikánsku stranu a Jacksonovo hnutie, ktoré sa v roku 1828 premenovalo na Demokratickú stranu. Za éry Jacksonovcov používala strana výraz "Demokracia", ale nakoniec sa ustálil názov "Demokratická strana", ktorý sa v roku 1844 stal oficiálnym názvom. Členovia strany sa nazývajú "demokrati".

Najčastejším maskotom strany bol osol alebo oslík.^[45] Nepriatelia Andrewa Jacksona prekrútili jeho meno na "osol" ako posmešný výraz týkajúci sa hlúpeho a tvrdohlavého zvieraťa. Demokratom sa však páčil význam obyčajného človeka a prevzali ho tiež, preto tento obraz pretrval a vyvíjal sa.^[46] Najtrvalejší dojem z neho urobili karikatúry Thomasa Nasta z roku 1870 v Harper's Weekly. Karikaturisti nasledovali Nasta a používali osla na reprezentáciu demokratov a slona na reprezentáciu republikánov.

Počnúc obdobím Nového údelu sa tradičná koalícia strany skladala z robotníckej triedy, katolíkov, hlavných protestantov, židov, černochov, intelektuálov a organizovanej práce. Víťazstvo republikána Donalda Trumpa v roku 2016 prinieslo zmenu orientácie, v ktorej mnohí voliči z robotníckej triedy volili republikánov. V prezidentských voľbách v roku 2020 získali demokrati podporu afroamerických, hispánskych a ázijských voličov, mladých voličov, žien, mestských voličov, voličov s vysokoškolským vzdelaním a voličov bez náboženskej príslušnosti.^[47]

K roku 2023 bol každý demokratický prezident, demokratický viceprezident a demokratický prezidentský kandidát kresťan. Podľa Pew Research Center bolo 78,4 % demokratov v 116. Kongrese Spojených štátov kresťanmi.^[48]

Rozhodujúcou zložkou straníckej koalície boli organizované pracovné sily. Odbory dodávajú strane veľkú časť peňazí, politických organizácií a voličov. Demokrati sú oveľa častejšie zastúpení odbormi ako republikánski voliči. Mladší Američania vrátane mileniálov a generácie Z majú v posledných rokoch tendenciu voliť najmä demokratických kandidátov.^[49] Podľa prieskumov verejnej mienky LGBT Američania v celoštátnych voľbách zvyčajne volia demokratov.^[50]

Podpora hnutia za občianske práva v 60. rokoch 20. storočia zo strany demokratických prezidentov Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona pomohla zvýšiť podporu demokratov v afroamerickej komunite. Afroameričania od 60. rokov 20. storočia do roku 2000 neustále volili 85 % až 95 % demokratov, čím sa Afroameričania stali jedným z najväčších voličov strany. Z geografického hľadiska je strana najsilnejšia na severovýchode Spojených štátov, v oblasti Veľkých jazier, v častiach juhozápadu Spojených štátov a na západnom pobreží. Strana je tiež veľmi silná vo veľkých mestách bez ohľadu na región.^[51]

K roku 2021 sa na tomto poste vystriedalo celkovo 16 demokratických prezidentov.

#	Meno (dĺžka života)	Portrét	Štát	Začiatok prezidentovania	Koniec prezidentovania	Čas v úrade
7.	Andrew Jackson (1767 – 1845)		Tennessee	4. marec 1829	4. marec 1837	8 rokov, 0 dní
8.	Martin Van Buren (1782 – 1862)		New York	4. marec 1837	4. marec 1841	4 roky, 0 dní
11.	James K. Polk (1795 – 1849)		Tennessee	4. marec 1845	4. marec 1849	4 roky, 0 dní
14.	Franklin Pierce (1804 – 1869)		New Hampshire	4. marec 1853	4. marec 1857	4 roky, 0 dní
15.	James Buchanan (1791 – 1868)		Pensylvánia	4. marec 1857	4. marec 1861	4 roky, 0 dní
17.	Andrew Johnson (1808 – 1875)		Tennessee	15. apríl 1865	4. marec 1869	3 roky, 323 dní
22.	Grover Cleveland (1837 – 1908)		New York	4. marec 1885	4. marec 1889	8 rokov, 0 dní
24.	4. marec 1893	4. marec 1897
28.	Woodrow Wilson (1856 – 1924)		New Jersey	4. marec 1913	4. marec 1921	8 rokov, 0 dní
32.	Franklin D. Roosevelt (1882 – 1945)		New York	4. marec 1933	12. apríl 1945	12 rokov, 39 dní
33.	Harry S. Truman (1884 – 1972)		Missouri	12. apríl 1945	20. január 1953	7 rokov, 283 dní
35.	John F. Kennedy (1917 – 1963)		Massachusetts	20. január 1961	22. november 1963	2 roky, 306 dní
36.	Lyndon B. Johnson (1908 – 1973)		Texas	22. november 1963	20. január 1969	5 rokov, 59 dní
39.	Jimmy Carter (narodený 1924)		Georgia	20. január 1977	20. január 1981	4 roky, 0 dní
42.	Bill Clinton (narodený 1946)		Arkansas	20. január 1993	20. január 2001	8 rokov, 0 dní
44.	Barack Obama (narodený 1961)		Illinois	20. január 2009	20. január 2017	8 rokov, 0 dní
46.	Joe Biden (narodený 1942)		Delaware	20. január 2021	20. január 2025	4 roky, 0 dní

1. ↑ Grover Cleveland v rokoch 1884 a 1892.

• Republikánska strana

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Demokratická strana (USA)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Democratic Party (United States) na anglickej Wikipédii.