František Gaulieder – Wikipédia

František Gaulieder
slovenský politik
Bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky
V úrade 1994 – 1996
Mestský poslanec v Galante
V úrade 2014 – 25. marec 2017
Biografické údaje
Narodenie	18. január 1951
Úmrtie	25. marec 2017 (66 rokov) Trnovec nad Váhom, Slovensko[1]
Politická strana	HZDS (od 1991 do 1996)
Politický portál  Biografický portál

František Gaulieder (* 18. január 1951^[2] – † 25. marec 2017^[1]) bol slovenský politik, zakladajúci člen Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), poslanec Národnej rady SR (NR SR) za HZDS, ktorého po tom, čo 5. novembra 1996 svojim vyhlásením vystúpil z poslaneckého klubu HZDS a stal sa tak nezávislým poslancom, HZDS vylúčilo zo strany a bol zbavený 4. decembra 1996 poslaneckého mandátu. Za zrušenie jeho mandátu hlasovali členovia Mandátneho a imunitného výboru (MIV) ako aj plénum Národnej Rady na základe Gauliederom podpísaného listu, v ktorom sa vzdáva poslaneckého mandátu aj napriek tomu, že Gaulieder sám odmietol, že sa vzdal poslaneckého mandátu. Dôvodom bolo, že kandidáti HZDS ešte pred voľbami v roku 1994 podpísali nedatovaný list, v ktorom sa vzdávali poslaneckého mandátu. Jeho vylúčenie z parlamentu označil Európsky súd pre ľudské práva za nezákonné a aj Ústavný súd potvrdil, že parlament porušil Gauliederovo ústavné právo. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 (skoro rok po tom ako mandát stratil) Európska komisia v Bruseli oznámila, že „Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ“, keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska. Gaulieder zomrel 25. marca 2017 za nevyjasnených okolností.

Gaulieder bol jedným z lídrov Novembra v Galante a ako nominant VPN sa stal šéfom (predsedom) vtedajšieho Okresného národného výboru v Galante^[3]. Po rozpade VPN sa pridal k HZDS,^[4] ktorého bol v roku 1991 zakladajúcim členom^[5]. Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa stal poslancom, členom výboru, ktorý kontroloval Lexovu tajnú službu. 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, 2. marca 1993 nastúpil do funkcie prezidenta člen HZDS Michal Kováč. Napriek úspechom Mečiarovci postupne pritvrdzovali. V roku 1993 sa nahlas ozval Milan Kňažko, keď okrem iného povedal, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu, a stálo ho to miesto ministra zahraničných vecí. Vtedy ostal Gaulieder ticho, podobne ako Jozef Moravčík, ktorý post ministra po Kňažkovi 19. marca 1993 prevzal.^[6] Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám.^[7] Po predčasných parlamentných voľbách v roku 1994 HZDS vytvorilo spoločnú kandidátku s Roľníckou stranou Slovenska (RSS). Koalícia HZDS-RSS získala 34,96% hlasov, voľby vyhrala^[8] a Gaulieder bol zvolený za poslanca NR SR^[9] (kandidoval v Západoslovenskom kraji, kde dostal 2 921 preferenčných hlasov).

Pred voľbami Gaulieder (aj ostatní kandidáti) podpísal dohodu s HZDS ako nedatovaný list, v ktorom sa vzdávajú poslaneckého mandátu.^[10] Proti podpisovaniu týchto dohôd sa podľa informácií denníka SME^[11] ešte v novembri 1993 vzoprelo 21 členov Republikového predstavenstva HZDS v Horných Plachtinciach. Sprostredkovateľom v spore medzi týmito vzbúrencami a Vladimírom Mečiarom sa stal Ivan Gašparovič, ktorý však pôvodne záväzok tiež nechcel podpísať. Keď potom budúci poslanci vrátane Gauliedera podpisovali zmluvu o vzdaní sa mandátu v prípade odchodu z HZDS, údajne ich Gašparovič upokojoval, že nejde o právne záväzný dokument.^[11] Voľne preložené, bolo dohodnuté že poslanci nikdy nezradia rodnú stranu (hnutie) za žiadnych okolnosti. V prípade, že už ako zvolení poslanci vypovedia poslušnosť a odídu z poslaneckého klubu, musia sa sami a najneskôr do troch dní vzdať svojho mandátu. Ak to neurobia, „zoberie“ im ho "hnutie".^[12]

HZDS sa takto pokúsilo uplatniť tzv. imperatívny poslanecký mandát v čase, keď na Slovensku platil mandát voľný. Teda nie je viazaný žiadnymi dohodami alebo príkazmi. Podľa vtedajšieho šéfredaktora denníka Pravda Vladimíra Jancuru Mečiar sa zrejme inšpiroval straníckou praxou, bežnou aj na Slovensku za prvej Československej republiky. Vtedy každý kandidát ešte pred parlamentnými voľbami skladal stranícky sľub a podpisoval „reverz“. Podľa neho nesmel kandidát v prípade zvolenia za poslanca dať zbohom svojmu straníckemu klubu. Vo väčšine prípadov sa tak aj dialo, hoci ani vtedy to nebolo v súlade s platnou ústavou.^[12]

V roku 1995 už Gaulieder nedržal stranícku líniu. V parlamente odmietol čítať správu tajnej služby, ktorá kritizovala bývalého riaditeľa Vladimíra Mitra a kriminalizovala opozíciu, a ako člen výboru ju aj odmietol podpísať.^[3] Čo konkrétne viedlo Gauliedera aby nedodržať svoj "stranícky sľub" nepovedal ale únos Michala Kováča ml. v auguste 1995, ktorý v Mečiar označil za samoúnos a trval na "zavlečení" si ani Gaulieder nedovolil priamo kritizovať.

Koncom roka 1996 (dva roky po voľbách) sa udiali udalosti, ktoré viedli k tomu, že Gaulieder stratil mandát poslanca. Závisí od uhľa pohľadu, či sa tieto udalosti nazývajú alebo hodnotia ako: zbavenie, odobranie, zrušenie poslaneckého mandátu, vylúčenie poslanca z parlamentu alebo ako vzdanie sa mandátu a nastúpenie náhradníka na uprázdnený mandát. Gaulieder stratil mandát, po tom, čo začal kritizovať vlastnú stranu a chcel sa stať nezávislým. 5. novembra 1996^[13] sa Gaulieder vo svojom vystúpení na zasadnutí Národnej Rady kriticky vyjadril k praktikám a spôsobu vládnutia „Mečiarovej vlády” nasledovne:

Sú tu však skutočnosti, ktoré jednoducho nemajú nič spoločné s budovaním demokratickej spoločnosti. HZDS ako víťazné hnutie a najsilnejší politický subjekt v koalícii si musí vstúpiť do politického svedomia, začať robiť inventúru nad otáznikmi, prečo nedokážeme obraz Slovenska dotvoriť podľa volebného programu.

Pre nesúhlas s vládnou politikou zároveň vystúpil z poslaneckého klubu HZDS (pozri obrázok s jeho prejavom) a stal sa tak prakticky nezávislým poslancom. O pár dní na to ho HZDS vylúčilo zo strany.^[14] 4. decembra 1996 členovia Mandátneho a imunitného výboru, v ktorom malo väčšinu HZDS, prijali na návrh poslanca Dušana Macušku (HZDS) uznesenie, v ktorom berú na vedomie vzdanie sa poslaneckého mandátu poslancom Gauliederom na základe listu, ktorý sa objavil v Národnej rade a to aj napriek tomu, že Gaulieder odmietol, že by sa vzdal poslaneckého mandátu a aj to, že by list poslal. Krátko pred 22. hodinou rovnakého dňa prijalo plénum NR SR^[15] vedené Ivanom Gašparovičom^[14] tesnou väčšinou (77 hlasov)^[12] uznesenie:

V hlasovaní č. 38 (konanom 4. decembra 1996) o správe Mandátového a imunitného výboru o nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov NR SR a o uznesení v ktorom NR SR berie na vedomie, že p. František Gaulieder sa vzdal funkcie poslanca NR SR. Zo 136 prítomných hlasovali všetci, za hlasovalo 77 poslancov, proti návrhu 59, nikto z poslancov sa nezdržal.^[14]

Výbor argumentoval jeho listom, ktorý sa objavil v Národnej rade. Darmo Gaulieder namietal, že takýto list nikdy neposlal a mandátu sa dobrovoľne nevzdal a ani nevzdá.^[12] Dotyčný list nebol doteraz verejne prezentovaný. Nebol skúmaný a ani sa ním neargumentovalo. (Nikto nedokazoval, že list Gaulieder podpísal alebo odoslal a Gaulieder popieral len jeho odoslanie.)

Bol to prvý prípad straty mandátu (prakticky vylúčenia) poslanca zo slovenského parlamentu a preto bol ostro sledovaný u nás ale aj v zahraničí. HZDS v tomto prípade argumentovalo tzv. imperatívnym (viazaným) poslaneckým mandátom, tzn. že poslanec musí konať v súlade so záujmami a rozhodnutiami strany, ktorú reprezentuje, čo však bolo protiústavné, pretože na Slovensku, tak ako vo väčšine liberálnych demokracií, platí slobodný voľný mandát, tzn. že poslanci mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

Na Gauliederovo miesto bol vybraný Ján Belan, člen HZDS, ktorý tak získal poslaneckú imunitu a tým bolo zastavené trestné stíhanie proti nemu za ťažké ublíženie na zdraví. V minulosti totiž porušil dopravné predpisy a zrazil cyklistu. 2. októbra 1997 ho kolegovia poslanci nezbavili imunity, NR SR nesúhlasila s jeho vydaním na trestné stíhanie, ktoré sa tak podľa slovenskej ústavy stalo navždy nemožným.^[16]

16. decembra 1996 podal Gaulieder podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky. Konštatoval v ňom, že NR SR vzala na vedomie jeho údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu, a to aj napriek tomu, že sa ho nevzdal.^[17] Vtedajšia podoba slovenskej ústavy neupravovala postup vzdania sa mandátu, uvádzala iba, že "poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať." ^[17] To však Gaulieder neurobil a list, v ktorom mal oznámiť vzdanie sa funkcie, označil za podvrh. Navyše žiadny zákon nesplnomocňoval MIV ani NR SR k tomu, aby "brali na vedomie" vzdanie sa funkcie poslanca. Ústavný súd v júli 1997 rozhodol, že NR SR porušila Gauliederovo ústavné právo.^[18] Bolo to jedno z najsledovanejších rozhodnutí súdu.^[19] Aj keby bol onen sporný list pravý, malo byť pre NR SR smerodajné Gauliederovo následné verejné vyhlásenie, že sa svojho mandátu nevzdáva. Ústavný súd však zároveň konštatoval, že kompetencie napraviť porušovanie má v tomto prípade len NR SR.^[16] Opoziční poslanci sa preto v auguste pokúsili zvolať mimoriadnu schôdzu NR SR, ktorú však vládna koalícia bojkotovala.^[16]

Premiér Mečiar rozhodnutie ústavného súdu spochybnil a navyše vyrukoval s tvrdením, že Gaulieder požadoval od HZDS za vzdanie sa mandátu finančnú odmenu vo výške pätnástich miliónov slovenských korún. Ten to však poprel, naopak kontroval tým, že to bolo práve HZDS, ktoré mu ponúklo peniaze za vzdanie sa poslaneckej funkcie.^[16] Mimoriadna schôdza Národnej rady slovenskej republiky sa nakoniec uskutočnila až koncom septembra 1997, ale koaliční poslanci (s výnimkou štyroch členov Združenia robotníkov Slovenska) Gauliederov návrat do NR SR nepodporili.

Za svoje vylúčenie z parlamentu podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. Spor v roku 2 000 vyhral^[6][10] mimosúdnym vyrovnaním, keď sa so Slovenskou republikou dohodol na odškodnení 30-tisíc eur^[20].

Ignorovaním nálezu ústavného súdu a nerešpektovaním ústavy si tak Slovensko vyslúžilo ostrú medzinárodnú kritiku. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 Európska komisia (EC) v Bruseli oznámila, že "Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ", keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. O dva dni neskôr podporil Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska, s tým, že európske krajiny prijmú konečné rozhodnutie v decembri 1997.^[7]

Vtedajší predseda parlamentu a neskorší prezident, Ivan Gašparovič tvrdil, že proti Gauliederovi nehlasoval a to napriek tomu, že nikto sa nezdržal hlasovania. Gašparovič sa obhajuje tým, že požiadal poslanecký klub HZDS o možnosť nehlasovať o odobratí Gauliederovho mandátu. Na otázku českého Týdne, prečo teda nehlasoval proti uzneseniu, odpovedal:

„No protože jsem žádal, abych se k této věci vůbec nemusel vyjadřovat jako předseda Národní rady (NR). S tím, že jsem měl svůj názor. A jsem velmi rád, že jej potvrdil i ústavní soud. Ano, řekl jsem, že NR udělala chybný krok. Souhlasím, byla porušena občanská práva a já byl při tom. Jen znovu opakuji: nehlasoval jsem, poté co jsem vystoupil v klubu, že nebudu hlasovat.“^[21]

Naznačenie bývalého hovorcu Ľuboša Juríka, že nehlasovanie súviselo s Gašparovičovým podielom na privatizácii Nafty Gbely, s ktorým ho spájal Mečiar^[12], Gašparovič odmietol.^[21] Téma sa objavila aj tesne pred prezidentskými voľbami 2009 kde kandidát Gašparovič v televíznej debate poprel hlasovanie za odvolanie Gauliedera. Prehľad z hlasovania č. 38 však predsedov hlas zaznamenal.^[14] V júni 2013 Pavol Frešo (predseda SDKÚ–DS) prirovnal Gauliederovu situáciu k situácii (ne)vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora.

„Teraz sa má prezident rehabilitovať, lebo vtedy bol priamym účastníkom vylúčenia tohto poslanca,“ povedal Frešo.^[22]

Zbavenie mandátu bolo považované za príklad „hrubého porušovania princípu slobodného mandátu“.^{[23] [10]} V nasledujúcich parlamentných voľbách Gaulieder do parlamentu nekandidoval.

Na celej kauze sa významne podpísala nedostatočná právna úprava spôsobu vzdania sa poslaneckého mandátu. Tento nedostatok bol odstránený až v rámci rozsiahlej novely slovenskej ústavy začiatkom roka 2001. Pre vzdanie sa mandátu bolo novo stanovené, že sa tak musí stať osobným vyhlásením na schôdzi NR SR (písomnou formou len v skutočne výnimočných prípadoch).

Prvý podobný prípad sa stal v roku 1923, v období medzivojnového Česko-Slovenska, keď poslanec Bohuslav Vrbenský bol vylúčený zo svojej strany a parlamentu (Národného zhromaždenia) na základe podpísaného reverzu za hlasovanie, s ktorým jeho strana Česká strana národno-sociálna (ktorá pôsobila vtedy aj na Slovensku) nesúhlasila. Vtedy mal však ešte jednu možnosť, odvolať sa na Volebný súd, ktorý o veci rozhodoval v poslednej inštancii. Súd rozhodol, že vylúčenie bolo oprávnené a stačilo, že podpísal so stranou dohodu, ktorá je nie len záväzkom morálnym ale aj právnym. Súd nezaujímali dôvody rozchodu poslanca so stranou. Bol tak stanovený precedens,^[12] ktorý zlomil až prípad Gaulieder.

Po vylúčení z parlamentu pracoval v Telekome ako šéf odboru bezpečnosti.^[1] Ako šéfa bezpečnosti v Slovak Telekome ho sledoval Deutsche Telekom, firma ho odškodnila. ^[11] V roku 2014 kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva v Galante. Získal najviac hlasov od občanov spomedzi všetkých kandidátov (1516)^[24] a stal sa poslancom ^[25] ako občiansky aktivista^[24]. V mestskom zastupiteľstve bol predsedom Komisie na ochranu verejného záujmu, členom Komisie obchodu, služieb, cestovného ruchu a regionálneho rozvoja a Komisie finančnej a správy majetku.^[26]

V roku 2012 a 2015 mu bola do schránky vhodená obálka s nábojom.^[25] V pondelok 20. marca 2017 mu niekto cez plot hodil mŕtvu mačku.^[1]

25. marca 2017 krátko pred druhou hodinou rannou zrazil Gauliedera nákladný vlak medzi Trnovcom nad Váhom a Šaľou. Polícia udalosť naďalej vyšetruje a začala trestné stíhanie vo veci usmrtenia. Medzi verziami vyšetrovateľov je vražda aj samovražda.^[27] Polícia našla Gauliederovo auto po tom, čo jeho rodina o ňom nemala správy od druhej poobede toho dňa.^[25][13]

13. júna Gauliederova manželka, Zuzana Gauliederová, vyjadrila znepokojenie nad vyšetrovaním. Manželka samovraždu svojho manžela odmieta: „Som šokovaná postupom polície a vyšetrovania smrti svojho manžela, keďže nevedia uzavrieť vyšetrovanie tohto prípadu. Samovraždu absolútne vylučujem“.^[28] Podľa nej a rodinného advokáta Jána Foltána sa vyšetrovanie uberá smerom, ktorý, podľa Foltána, „tlačí sa na jeho samovraždu“.^[28] Vyšetrovateľ prizval znalca, ktorý má spätne zistiť, či mohol Gaulieder samovraždu spáchať a akú by mal k nej motiváciu. Advokát Foltán spomenul, že v moči zosnulého sa našla látka, ktorá môže meniť konanie ľudí.^[28] V decembri 2017 rozhodol vyšetrovateľ kriminálnej polície v Nitre, že nešlo o vraždu a zastavil trestné stíhanie. Aj napriek tomu, že polícia vraždu vylúčila, možný únos ešte stále rieši. Gauliedera mal podľa podozrení niekto vylákať na stretnutie, podať mu omamnú látku a potom hodiť pod vlak. Polícia udalosť nevyšetrovala len ako usmrtenie, ale aj ako obmedzovanie osobnej slobody. Gauliedera pred jeho smrťou takmer dvanásť hodín hľadala bezvýsledne polícia aj rodina.^[29] Polícia však nedokončila vyšetrovanie podozrenia z obmedzovania osobnej slobody Františka Gauliedera.^[13]

Podľa vlastných slov, v rozhovore uskutočnenom 20 rokov po svojom odvolaní^[4], bol Gaulieder dokonca očitým svedkom rozhovoru na úrade vlády, ktorý by mohol odhaliť, kto vlastne vymyslel únos Michala Kováča mladšieho. V deň únosu prezidentovho syna sa Gaulieder vraj v parlamente stretol a rozprával s Ivanom Lexom. Výpoveď Gauliedera by údajne mala byť v dosiaľ utajovanom spise ku kauze únos.^[4] Únos prezidentovho syna sa udial 31. augusta 1995. Gauliedera odvolali až v decembri 1996.

• Parlamentný profil