Výstup do otvoreného vesmíru – Wikipédia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Výstup do otvoreného vesmíru (skratka EVA z anglického Extra-Vehicular Activity) je činnosť jedného alebo viacerých kozmonautov vo vesmíre mimo kozmickú loď alebo kozmickú stanicu. Tieto výstupy zahŕňajú tak prácu na obežnej dráhe, v mikrogravitácii, ako aj prácu na povrchu iného kozmického telesa (Mesiaca).

Cieľom výstupov do otvoreného priestoru je vykonávanie jemnej a zložitej práce, ktorá nemôže byť zabezpečená napríklad manipulačným ramenom raketoplánu. Je to napríklad oprava rôznych družíc, oprava kozmickej lode, montáž častí Medzinárodnej vesmírnej stanice, pripájanie a odpájanie kabeláže, a iné.

Počas celého výstupu musí mať kozmonaut zabezpečené životné podmienky a ochranu pred kozmickým prostredím, najmä zabezpečené dýchanie, termoreguláciu, komunikáciu s kozmickou loďou/stanicou a riadiacim strediskomm ochranu pred mikrometeoridmi a možnosť pohybu a návratu, čo zabezpečuje kozmický skafander pre EVA. Výstupu do otvoreného priestoru musí predchádzať dekompresia prostredia, v ktorom sa kozmonaut nachádza. Pokiaľ sa v skafandri používa tlak atmosféry nižší, ako v kozmickej lodi, musí dekompresii predchádzať príprava astronauta, spočívajúca v dýchaní čistého kyslíka, aby sa predišlo dekompresnej chorobe. Pri Dekompresii sa uskutočňuje buď dekompresia celej lode (najmä v minulosti, v súčasnosti sa už používa výnimočne, napr. Polaris Dawn^[1] ), alebo dekompresia špeciálne prispôsobenej časti – prechodovej komory. Pri návrate kozmonauta z výstupu sa zase musí uskutočniť kompresia, postupné zvýšenie tlaku v prostredí na pôvodnú hodnotu.

Počas prvých výstupov do otvoreného priestoru bol kozmonaut vždy spojený s materskou loďou lanom s výnimkou výstupov na mesačný povrch v rámci Programu Apollo. Až v roku 1984 pri misii STS-41-B sa americký astronaut Bruce McCandless po prvýkrát pohyboval vo vesmíre mimo spojenia s loďou. Pohyb a návrat k lodi mu zabezpečila manévrovacia jednotka MMU-1.

Prvý výstup do kozmického priestoru uskutočnil sovietsky kozmonaut Alexej Leonov 18. marca 1965. Mimo kozmickej lode strávil 12 minút. Dĺžka súčasných kozmických výstupov sa pohybuje v časovom rozpätí okolo 6 – 7 hodín. Najdlhší neprerušovaný výstup trval 8 hodín 56 minút a absolvovala ho dvojica astronautov James Shelton Voss a Susan Jane Helmsová počas misie STS-102.^[2] Najväčší súhrnný počet hodín strávených výstupom do otvoreného vesmíru dosiahol Anatolij Jakovlevič Soloviov, ktorý počas šestnástich výstupov strávil v otvorenom priestore čas 82 hodín 22 minút.^[2] Medzi Američanmi drží prvenstvo astronaut Michael Eladio Lopez-Alegria, ktorý absolvoval 10 výstupov so súhrnným časom 67 hodín 40 minút.^[2]

Za začiatok výstupu z Medzinárodnej vesmírnej stanice a z raketoplánu sa považuje prepojenie skafandrov astronautov na vnútorné zdroje. Koniec výstupu ohraničuje začiatok zvyšovania tlaku v prechodovej komore.

Zvláštnym prípadom prác astronautov v skafandri je IVA (Intrva Vehicular Activity), kedy astronauti síce pracujú vo vákuu, ale zároveň sú vnútri kozmickej lode. Takéto výstupy prebiehali napríklad v poškodenom module Spektr stanice Mir, z ktorého po zrážke s kozmickou loďou Progress unikol všetok vzduch.

• Zoznam súhrnných výstupov do otvoreného vesmíru
• Zoznam výstupov do otvoreného vesmíru z Medzinárodnej vesmírnej stanice

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Výstup do otvoreného vesmíru