Česko-Slovensko

Prvá slovenská republika

Prvá slovenská republika alebo tzv. slovenský štát, oficiálne Slovenská republika, bol štátny útvar v časti územia dnešného Slovenska v rokoch 1939–1945. Bol to prvý samostatný štát Slovákov v moderných dejinách.

Oficiálny názov od prijatia ústavy 21. júla 1939 znel Slovenská republika, dovtedy sa štát polooficiálne označoval ako slovenský štát (najprv malým s, potom s veľkým S). V socialistickom Česko-Slovensku sa prevažne používal názov slovenský štát (ale napríklad Encyklopédia Slovenska SAV štát uvádzala pod názvom "Slovenská republika"). Prívlastok "prvá" sa používa na odlíšenie od súčasnej (druhej) Slovenskej republiky.

Vznik

Vznikla na území dnešného Slovenska (bez oblastí, ktoré patrili po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku a spočiatku aj bez drobných území pripojených k Poľsku) dňa 14. marca 1939 po predchádzajúcom Hitlerovom rozhovore (dohode resp. pohrození) s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským dňa 13. marca 1939 v Berlíne. Dovedna nový štát medzinárodne uznalo 31 štátov, medzi nimi aj Sovietsky zväz.

Vznik SR sa berie negatívne aj pozitívne. Každopádne to však bol historický míľnik.

Územie 1. SR; sivým je vyznačená ochranná zóna Nemecka; červeným územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži; modrým územie zabraté Maďarskom po Malej vojne; zeleným Jarovce, Rusovce, Čunovo - územie, ktoré aj počas 1. čs. republiky a do roku 1947 patrilo k Maďarsku; žltým Petržalka a Devín - územie zabraté Nemeckom

Najtesnejšie vzťahy mal Slovenský štát, v dôsledku okolností svojho vzniku s Nemeckom. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktoré uznali de facto et de iure Slovenský štát. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska.

18. marca 1939 bol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Keď to Tiso počul, vstal od stola, zamietol Hitlerove požiadavky („Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“) a poberal sa na odchod. Bolo to už druhýkrát v priebehu jedného týždňa, kedy sa Tiso významne vzoprel Hitlerovi. Avšak predtým, ako Tiso stihol opustiť miestnosť, Hitler tiež vstal od stola a povedal, že sú to len požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Následne vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“ Len po tom, ako si Tiso na mieste písomne zaznačil tieto slová, bol ochotný pokračovať v rokovaní.

Výsledkom rokovaní bolo podpísanie „Smluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (jednalo sa o územie na pravom brehu Váhu - tzv. shutzzona, ktoré bolo v prvotnej ponuke omnoho širšie) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a USA). Zmluva mala platiť 25 rokov.

Adolf Hitler a Jozef Tiso

Jozef Tiso podpísal dohodu už 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

Slovenská republika pristúpila aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce. 24. novembra 1940 pristúpila k Paktu troch mocností. 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenskej republiky k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne pred 5 rokov predtým.

Nemecký vplyv na Slovensku bol pomerne veľký, čo sa prejavilo napr. pri salzburských rokovaniach, keď 28. júla 1940 Hitler pozval prezidenta Tisa do Salzburgu, kde mu nanútil zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, kam boli dosadení prívrženci národného socializmu Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra). Mnohí predstavitelia Slovenskej republiky, združení najmä okolo prezidenta Tisu, sa ale snažili v rámci svojich možností čo najviac odporovať nemeckému tlaku.

Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov. Koncom júna 1942 komunista Viliam Široký navrhoval „zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života“.

V júli 1944 piate ilegálne vedenie KSS vypracovalo správu o vývoji na Slovensku po 6. októbri 1938, kde sa okrem iného uvádza: „Fakt je, že tento štát má samostatnosť, a to takú, aká je možná vo vojne. Niet sporu o tom, že vznikla z milosti Hitlera, a že z tejto milosti ešte existuje. Už tisíckrát nastala panika, že Nemci obsadia Slovensko. Dodnes sa tak nestalo. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia. Zákonodarstvo, školy a pod. sú vedené domácimi ľuďmi. Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad Gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana.“

Ba dokonca Slovensko ako jediný štát v Európe si dovolilo vznášať územné požiadavky voči Nemeckej ríši.

Jednotky prvej Slovenskej republiky sa počas jeho existencie fyzicky zúčastnili na troch vojnách. Vo vojnovom stave boli však s viacerými štátmi.

Vojny

Malá vojna

23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi (ktorú krátko predtým začali okupovať) na územie Slovenskej republiky. Minister národnej obrany ešte v ten deň dostal správu o vpáde maďarských vojsk a vyhlásil protiútok. Slovenská vláda ihneď ostro protestovala, do Budapešti zaslala diplomatickú nótu a obrátila sa na Nemeckú ríšu, aby zasiahla v zmysle ochrannej zmluvy. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy, ale aj početných dobrovoľníkov z ľudu. Na druhý deň maďarské letectvo bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská Nová Ves, čím zabilo 13 osôb. Malá vojna si dokopy vyžiadala asi 36 obetí.

Výsledok konfliktu bol ale taký, že slovenská vláda bola nútená prijať ultimátum ohľadom „úpravy hraníc“, čím Slovensko stratilo ďalšie územia s takmer 70 000 obyvateľmi, z ktorých Maďari tvorili len zanedbateľnú menšinu (menej ako 4 000 osôb).

Vojna proti Poľsku

Vojnová vlajka prvej Slovenskej republiky

Nemecko, ktorého vojská nastupovali do vojny aj cez slovenské územie, ponúklo Slovensku účasť na ťažení proti Poľsku v septembri 1939, za čo malo garantovať hranicu s Maďarskom ako aj prinavrátiť územia odobraté Poľskom v rokoch 1920 a 1938.

Predstavitelia Slovenska návrh prijali a 1. septembra 1939, slovenské vojská prekročili štátnu hranicu spolu so svojimi nemeckými spojencami, čím sa zúčastnili na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na spomínaných územiach odňatých Slovensku v rokoch 1918-1920 a 1938. Poľsko bolo porazené rýchlo, posledné jednotky kapitulovali 5. októbra. Za účasť na vojne Slovensko získalo späť územia, ktoré Poľsko obsadilo v rokoch 1918-1920, 1924 a 1938. Hitler ponúkol Tisovi dokonca aj Zakopané s okolím, no ten to odmietol so slovami, že tam nežijú Slováci a táto oblasť nikdy nepatrila Slovensku.

Vojna proti Sovietskemu zväzu

22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR. Na tomto ťažení, ktoré oficiálna propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem Nemcov zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov ako boli Fíni, Taliani, Maďari, Rumuni a tiež Slováci. Súčasťou mnohých zahraničných jednotiek SS boli aj Francúzi, Belgičania, Španieli, dokonca i Rusi a mnoho iných národností. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR a 24. júna vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä Vojtech Tuka s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.

Slovenská armáda najprv nasadila do bojov dve brigády - jednu pešiu a jednu motorizovanú, neskôr sa tieto jednotky rozrástli na dve divízie. Okrem toho bola na východnom fronte nasadená aj časť slovenského letectva. Slovenskí vojaci sa vo vojne osvedčili ako bojaschopní, boli dokonca medzi prvými vyznamenanými medailami „za hrdinstvo“. Najlepší slovenskí piloti slúžili ako jedna z letiek kvalitnej nemeckej perute a mnohí z nich získali železné kríže I. a II. triedy, či nemecké kríže v zlate.

Koncom októbra 1941 Adolf Hitler povedal na adresu slovenských vojakov: „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“ V roku 1942 slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek osi Rostov-na-Donu a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Minister Gejza Medrický konštatoval: „Dnes sa rúca pod mocnými údermi nemeckej armády, po boku ktorej stojí aktívne aj slovenská armáda, starý svet. V tejto vojne nejde o vydobýjanie nových území, ale o zrútenie starých zlých svetov. Slovenskí vojaci si vydobýjajú v tejto vojne meno hrdinských bojovníkov.“ Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym, pričom prišla o podstatnú časť svojho delostrelectva. Mnohí slovenskí vojaci nasadení do protipartizánskych akcií v Bielorusku a na Ukrajine vo veľkej miere pomáhali partizánom, nielen marením snáh svojich veliteľov, ale aj materiálne alebo k nim priamo prebehli. Prezident Tiso v júni 1943 vyhlásil: „Toľko ráz som to už povedal a teraz opätovne zdôrazňujem, že my nebojujeme proti Rusom, ale bojujeme proti boľševikom. Dnes na tomto fronte nie sú Rusi, ale boľševici. A ja s boľševikmi ani vtedy nechcem mať nič, keby ten boľševik bol Slovák a tobôž ruský boľševik.“

Avšak prevažná časť slovenského obyvateľstva prijímala vojnu proti ďalšiemu slovanskému národu s nevôľou, vyskytli sa aj prípady prebehlíkov na druhú stranu. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov taká nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Hoci údaje sa rôznia, celkové straty slovenskej armády počas ťaženia proti ZSSR činili asi 2 500 mužov.

Vojnový stav so západnými mocnosťami

12. decembra 1941 predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že na základe Paktu troch mocností Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi americkými.

16. júna 1944 jednotky Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických podnikli prvý letecký útok na územie Slovenskej republiky. Počas náletu na Bratislavu v troch vlnách bombardovali rafinériu Apollo, ale aj iné objekty v meste. Údaje o obetiach sa rôznia. Rôzne zdroje stanovili množstvo zabitých na 300 osôb, podľa Civilnej protileteckej obrany počet obetí dokonca presiahol číslo 770.

Politika

Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu do ktorej sa koncom roka 1938 zlúčili všetky významnejšie slovenské a československé strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Samozrejme najväčšie slovo v nej mali bývalí ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacisticke na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s J. Tisom. Po salzburských rokovaniach v 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia. V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou.

Umiernená skupina politikov sa presadila aktivizáciou HSĽS a zavedením vodcovského princípu v tejto strane v októbri roku 1942. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych spojencov. Usilovalo sa o obnovenie ČSR.

Administratívne členenie

K 1. januáru 1940 boli zavedené župy (údaje k 1.1.1940):

• Bratislavská (3667 km˛, 455 728 obyvateľov)
• 6 okresov: Bratislava, Malacky, Modra, Senica, Skalica, Trnava
• Nitrianska (3546 km˛, 335 343 obyvateľov)
• 5 okresov: Hlohovec, Nitra, Prievidza, Topoľčany, Zlaté Moravce
• Trenčianska (5592 km˛, 516 698 obyvateľov)
• 12 okresov: Bánovce nad Bebravou, Čadca, Ilava, Kysucké Nové Mesto, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Považská Bystrica, Púchov, Trenčín, Veľká Bytča, Žilina
• Podtatranská (sídlo Ružomberok, 9222 km˛, 463 286 obyvateľov)
• 13 okresov: Dolný Kubín, Gelnica, Kežmarok, Levoča, Liptovský Svätý Mikuláš, Námestovo, Poprad, Ružomberok, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Stará Ľubovňa, Trstená, Turčiansky Svätý Martin
• Šarišsko-zemplínska (sídlo Prešov, 7390 km˛, 440 372 obyvateľov)
• 10 okresov: Bardejov, Giraltovce, Humenné, Medzilaborce, Michalovce, Prešov, Sabinov, Stropkov, Trebišov, Vranov nad Topľou
• Pohronská (sídlo Banská Bystrica, 8587 km˛, 443 626 obyvateľov)
• 12 okresov: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno nad Hronom, Dobšiná, Hnúšťa, Kremnica, Krupina, Lovinobaňa, Modrý Kameň, Nová Baňa, Revúca, Zvolen

Územným vymedzením nadväzovali na župy z rokov 1923-1928.

Zánik

Prvá slovenská republika začala od leta 1944 upadať. Najmä na strednom Slovenku, kde boli podmienky najpríhodnejšie, sa začalo spontánne rozvíjať partizánske hnutie. 12. augusta Bratislavská vláda vyhlásila na celom Slovensku štatárium - stanné právo, no čoskoro stratila kontrolu nad veľkou časťou krajiny. Tento proces urýchlilo najmä Slovenské národné povstanie. Už na jeseň roku 1944 sa na východných a severovýchodných hraniciach Slovenskej republiky rozpútali boje medzi nemeckými jednotkami a postupujúcou Červenou armádou.

Od začiatku roku 1945 Červená armáda, rumunské vojská a česko-slovenským armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. 19. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom). Ustupujúce nemecké vojsko pri svojom ústupe dovŕšilo likvidáciu dopravnej infraštruktúry. Toto bolo spôsobené jednak prebiehajúcimi bojmi, ako aj činnosťou partizánov, ktorí sa zameriavali práve na rušenie nemeckej dopravy. Poškodené boli všetky dopravné tepny; pojazdných bolo iba 900 osobných automobilov v celej republike (predtým 8 000); prejazdná len asi polovica železničnej siete; funkčné necelé 4% rušňov; nepoužiteľných bolo 1 500 mostov; celkovo výrobná kapacita priemyslu v porovnaní s rokom 1943 bola iba 45%

Väčšina obyvateľstva očakávala prechod frontu s pochopiteľnými obavami, ale po tom čo sa ukázalo, že sovietske ani rumunské vojská nie sú žiadni barbari, ktorí by plienili krajinu a spôsobovali zbytočné škody, s úľavou si vydýchli a mohli začať s obnovou krajiny. Pravdou však je, že jednotky, ktoré oslobodzovali krajinu sa v niektorých prípadoch k obyvateľstvu chovali hrubo (známe sú krádeže hodiniek, či znásilnenia žien). Vo väčšine prípadov takto jednali príslušníci tylových jednotiek.

V marci 1945 prekonávajúc nemecký odpor postupne sovietske vojská dobyli Banskú Štiavnicu, Zvolen. 25. marca Banskú Bystricu, Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli hlavné mesto krajiny - Bratislavu. Územia obsadené Červenou armádou sa automaticky stávali súčasťou obnoveného Československého štátu. Slovenské úrady sa s obyvateľstvom rozlúčili tak, že mu už začiatkom roka 1945 zo skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok. 3. mája Sovietska armáda zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch) a sústredila sa na postup na územie Moravy. O popularite režimu a celkovému názoru väčšiny obyvateľstva na zdiskreditovaný režim svedčí aj fakt, že zo strany Slovenska nebol Červenej armáde kladený prakticky žiadny ozbrojený odpor.

Tienistou stranou oslobodenia boli deportácie. Ešte v priebehu roka 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli sovietske orgány za tichého súhlasu československej vlády niekoľko tisíc občanov Česko-slovenska a umiestnili ich do trestaneckých alebo pracovných táborov. Väčšina z nich bola obvinená z kolaborácie s nacistami. Slovenská vláda ešte pred pádom Bratislavy odišla do exilu. V rakúskom kláštore Kremsmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. zboru 3. americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenskej republiky z hľadiska medzinárodného práva.

Právna kontinuita

Po vojne sa ku kontinuite s prvou Slovenskou republikou nehlásil žiaden štát. Obnovená Česko-slovenská republika nadväzovala na predmníchovskú republiku, ako aj exilovú česko-slovenskú vládu. Súčasná Slovenská republika sa k vojnovej Slovenskej republike taktiež nehlási, v ústave naopak zdôrazňuje pamiatku SNP, ktoré proti proti prvej Slovenskej republike otvorene vystúpilo.