Jana Bittnerová: Bednárik mi povedal, že Paríž mi pristane

Narodili ste sa v Zlatých Moravciach a študovali na VŠMU v Bratislave. Čo vás lákalo na herectve?

Asi to bude tým, že môj otec a aj jeho otec hrali v amatérskom divadle. Zdedila som lásku k divadlu. Už keď som chodila do škôlky, rada som sa hrala na čarodejnice, princezné, chodila som so švihadlom a napodobňovala rôzne postavy.

Už mojej pani učiteľke - Etele Šmálovej som hovorila, že raz budem herečkou. Bol to odjakživa môj sen, ktorý sa mi splnil.

Na divadelných doskách ste prvýkrát stáli ako desaťročné dievčatko. Pamätáte si na svoj prvý pocit?

Hrala som v divadelnej hre od Magdy Lovencovej Vymenená princezná v réžii Márie Repkovej, ktorá viedla náš ochotnícky krúžok. Na pódiu som sa cítila ako ryba vo vode.

Boli ste súčasťou Divadla Andreja Bagara v Nitre, účinkovali v úspešnom kabarete Fujarová show, vystupovali ste v Prahe, Krakove, Budapešti. Prečo ste sa rozhodli odísť do Paríža?

Zaľúbila som sa! V Paríži som bola prvýkrát ako turistka v roku 1986. Keď som sa vrátila na Slovensko, Béďo (Jozef Bednárik, pozn. red.) mi povedal: „Prečo si tam nezostala, ten Paríž ti pristane.“

Odvetila som mu, že si neviem predstaviť, čo by som tam robila, keď neovládam francúzštinu. Prišli však Vianoce 1990. Najprv som do Francúzska dochádzala, no a nakoniec som v roku 1996 dala definitívnu výpoveď v divadle.

Dievča zo Zlatých Moraviec sa ocitlo v európskej metropole. Boli začiatky v Paríži ťažké?

Keďže som neovládala francúzsky jazyk, bola som nútená začať od úplného začiatku.

Priznám sa, nebolo to jednoduché. Povedala som manželovi, že zmením všetko, len nie svoje povolanie.

Najprv som v rokoch 1992 a 1993 pracovala ako zahraničná stážistka na Conservatoire Supérieur d'Art Dramatique v triede Stuarta Seida, potom som sa na rok vrátila do Divadla Andreja Bagara v Nitre a v júni 1996 som sa s divadlom rozlúčila. Takže som vo Francúzsku už dlhých dvadsaťdva rokov.

Trvalo istý čas, kým ste zapadli medzi francúzskych filmových tvorcov alebo vás hneď prijali medzi seba?

Nenazvala by som to „zapadnutím“. Skôr som objavovala a snažila sa adaptovať. Vo Francúzsku pôsobia herci na voľnej nohe a majú svojich agentov.

Výnimkou je Comédie Française, kde majú herci stály angažmán. My ostatní pracujeme vždy na zmluvu. Za tie roky, čo žijem v tejto krajine, mám už piateho agenta.

Skôr by som povedala, že je to o výmene energií, hierarchii hodnôt, vzájomnom rešpektovaní sa a počúvaní toho druhého. Či sme jednoducho naladení na jednu nôtu. Podobne ako v živote či v rodine.

V čom je francúzska kinematografia iná v porovnaní so slovenskou?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Kristína Svarinská: Ľudia už majú dosť arogancie mocných, preto chcú zmenu Čítajte 

Ťažko sa to porovnáva. Slovenskí filmári sú vždy blokovaní rozpočtom, vo Francúzsku sa točí neuveriteľne veľa. Je tu veľa produkcií, ktoré fungujú naplno.

Vo Francúzsku je veľká tradícia krátkometrážneho filmu, ktorá však na Slovensku neexistuje, tiež dokumentárneho filmu a hlavne nízkonákladových autorských filmov.

Nemožno tu zaprieť veľkú filmovú históriu a všetko, čo k tomu patrí. Som však hrdá, ako vo Francúzsku poznajú filmy z nášho bývalého Československa a umelcov ako Elo Havetta, Martin Hollý, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Jiří Menzel, Viera Chytilová. Čo sa týka filmárskeho remesla, myslím si, že vždy sa vyhľadáva zaujímavý scenár, téma a kvalitné dialógy tak ako u nás, teda dúfam.