Janko Kráľ - knihy zadarmo na stiahnutie

Narodil sa v mäsiarsko-krčmárskej rodine. Vychovávala ho láskavá matka a prísny otec, ktorý sa k rodine údajne správal hrubo. Tento rodinný model napodobňoval vo svojom nie príliš šťastnom manželstve aj Janko Kráľ.

Študoval na lýceách v Kežmarku a Levoči, v rokoch 1842 — 1844 v Bratislave, kde sa zapojil do aktivít romantickej generácie. Úspech mala najmä jeho balada Zverbovaný (napísaná pred rokom 1844 po česky s doslovnými filiáciami Kollárových Národných spievaniek). Istý čas dokonca býval u Ľudovíta Štúra. Po zosadení Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča na protest spolu s ďalšími študentmi išiel do Levoče, kam ale nikdy nedorazil a v štúdiu nepokračoval. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu, v liste zo 17. septembra 1845 napr. písal, že mu Kráľ poslal list „impertinentný a grobiansky“, kritizujúci Národné noviny, resp. slabú pozíciu slovanského princípu v nich. Štúr pevne veril, že sa „za takýmto neznalcom a sektárom nikto nedá“. < >

Kráľ sa stal praktikantom v advokátskej kancelárii radikála Augustína B. Vrchovského v Pešti, od roku 1845 niekoľkokrát navštívil Dolnú zem, Belehrad a pravdepodobne aj Turecko, od roku 1847 sa vrátil k Vrchovskému. Počas revolúcie bol jedným z prvých, ktorí začali búriť ľud, aby od vrchnosti žiadal naplnenie svojich práv. Za tieto aktivity bol spolu s učiteľom Jánom Rotaridesom väznený a dokonca odsúdený na smrť, spod šibenice ho vyslobodil bán Jelačič alebo dokonca až Windischgrätz.

Kráľ napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil. Štúrovi sa vraj vyhrážal, že ho zastrelí, ak bude uverejňovať jeho nedokončené básne. O jeho fenomenálnej pamäti kolovali legendy. Vedel po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky, česky. V pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomjakova, Puškina. Podľa ruského prekladu P. Petrova zo sanskrtu preložil do slovenčiny úryvky z Mahabharáty, Kalidasovu Sakontalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante. Chcel sa vysťahovať do Srbska, neskôr do Ruska, aby zabránil maďarizácii svojej rodiny, čo sa mu však napokon nepodarilo. (Kráľova rodina podľahla čiastočnej maďarizácii: Jeho manželka bola alebo rodená Maďarka, alebo odrodilá Slovenka; dcéra Anastázia sa vydala za maďarského akademického maliara Gejzu Kaciányho a žila v Pešti, kam za ňou odišla aj jej matka. Syn Mladen hrával v Martine divadlo, Ján sa intenzívne venoval literatúre a umrel v mladom veku.)

Kráľove improvizované básne sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu. Do revolúcie sa pre uväznenie zapojil až na jej sklonku v roku 1849, stal sa kapitánom. Porevolučná situácia ho sklamala. Pre úrady sa stal podozrivým, preto musel často meniť miesto pôsobenia (Čadca, Martin, Kláštor pod Znievom, Zlaté Moravce), žil v hmotnom nedostatku. Po roku 1867 ho dokonca prepustili zo štátnych služieb. Zložil advokátske skúšky a žil v ústraní v Zlatých Moravciach, kde sa po vypuknutí týfusovej epidémie pravdepodobne stal jej obeťou. Skutočnosť, že jeho hrob nie je známy, vedie k dohadom o jeho možnej samovražde. Literárny historik Rudo Brtáň tvrdil, že ho údajne ako samovraha pochovali na vtedajšom kraji cintorína, v časti pre evanjelikov.

Literatúra

BRTÁŇ, Rudo: Osudy Janka Kráľa. Turčiansky Sv. Martin: Všeslovanská slovesnosť, 1946.

MIKULA, Valér: Janko Kráľ. In: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram — Ústav slovenskej literatúry, 2005, s. 307 — 309.